Loňská soutěž o nejlepší esej s tématem O krajine a (trvalo) udržateľnom spôsobe života v nej byla ukončena vyhlášením vítězů. Envigogika má příležitost publikovat nejlepší eseje, které mohou být inspirací do příštího klání.
Charakter krajiny, v ktorej ľudia žijú, je dôležitým ukazovateľom kvality ich života. Vypovedá o historických súvislostiach a zodpovednosti obyvateľov. Na jednej strane má krajina slúžiť požiadavkám ľudí, na druhej strane by k nej ľudia mali pristupovať zodpovedne a ohľaduplne. Práve takúto rovnováhu hľadá Európsky dohovor o krajine, ktorý bol prijatý v októbri roku 2000, a keďže k nemu pristúpila aj Slovenská republika, je záväzný pre nás všetkých. Smutnou realitou ostáva, že väčšina ľudí v dnešnom svete je primárne naprogramovaná na uspokojovanie vlastných potrieb a potreby krajiny by sa na rebríčku životných hodnôt pravdepodobne nedostali ani na pomyselnú poslednú priečku.
Žijem v jednej z 650 000 tisíc domácností na Slovensku, zasadených v kultúrnej krajine panelových sídlisk. Pokiaľ teda túto krajinu nepovažujeme za vzácne dedičstvo hodné konzervácie, vyvstáva úloha ich regenerácie v súlade so zásadami trvalo udržateľného rozvoja. Ako sa doteraz, po vyše dvadsiatich rokoch od konca socialistického režimu či desiatich od vzniku Európskeho dohovoru o krajine, Slovensko vysporiadalo s touto výzvou? Aké zmeny sú potrebné a prečo? Opieram sa najmä o vlastnú skúsenosť s banskobystrického sídliska Sásová.
Človek si od nepamäti vďaka svojmu umu razil cestu k „lepšiemu zajtrajšku“ a snaží sa v tom pokračovať i naďalej. Otázkou zostáva, či ide v dlhodobom horizonte naozaj vždy o niečo lepšie. Na mieste je taktiež položiť si otázku, či je ľudský um v rýdzo utilitaristickom ponímaní skutočne tým, na čo sa možno za každých okolností spoliehať.
Každé z predstavených prostredí symbolizuje iný okruh problémov, ktoré súvisia priamo či nepriamo s implementáciou Európskeho dohovoru o krajine. Spojením všetkých troch vzniká konglomerát ideí, ktoré stanovujú budúcnosť udržateľného spôsobu života a hľadajú praktické riešenia na otázky, ktoré pri tom vznikajú. Len skĺbením multidimenzionálneho prístupu, ktorý sa neobmedzuje na úzko špecifikované oblasti rozvoja, môžeme definovať koncepčný prístup k rozvoju spoločnosti – tým je vízia s názvom Mám sen.
Proč je vlastně tak důležité, jak vypadá okolní krajina? Přímé pouto „potravinové závislosti“ na nejbližším prostředí je přerušeno, i když je diskutabilní, na jak dlouho. Pouta jemnějšího druhu jako touha po harmonii ale přetrvávají. Něco nám v našem světě dostatku pořád chybí. Hledáme krásu a mír, ale dobrat se k nim je těžké. Naše představy o ideálním stavu světa, který by byl podoben arkadskému ráji, alespoň sepíšeme na papír a dlouho se o nich bavíme. Není to špatné, ale je to pořád málo.
Človek často putuje za krajinami vzdialenými, exotickými, od ktorých čaká, že ukoja jeho smäd po nových neošúchaných vnemoch, farbách, tónoch či tvaroch. Najskôr sme uchvátení, chceme vidieť a poznať čo najviac. Hľadáme čosi, čo nás vytrhne z otupenosti, zisťujeme, že to nenachádzame, vnemov je stále viac a hlbokých mystických zážitkov z krajiny a v krajine stále menej. Krajina nám je cudzia.
Tak, ako sa v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti menila a pretvárala krajina, menil sa i spôsob jej vnímania človekom a jeho vzťah k nej. Krajinu definujeme z hľadiska rôznych odborných disciplín odlišne. Zjednodušene ju však môžeme nazvať domovom ľudstva, teda nás všetkých. Žijeme v nej a v jej prostredí každodenne vykonávame naše socioekonomické aktivity a uspokojujeme svoje potreby, čím do nej výrazne zasahujeme a meníme ju na svoj obraz, teda vytvárame kultúrnu krajinu, za ktorú by sme mali niesť plnú zodpovednosť. Naozaj tak konáme?
Říká se, že dnešní svět je velice hektický. Lidé žijí v neuvěřitelně rychlém tempu a často vnímají pouze věci, které momentálně řeší. Dívají se pouze jedním směrem. Málokdo se zastaví a poohlédne kolem. A je to škoda.
Se slovem dobrovolnictví se mi váže slovo bohatství. Proč? Před pár desítkami let,...
Termín udržitelného rozvoje by neměl být chápán jako protimluv, ale jako cíl, k němuž se snaží zodpovědní a informovaní jedinci přiblížit. Těmi by měli být nejen jednotliví lidé a obchodní společnosti, ale i státy a mezinárodní organizace. Jakými prostředky se tedy snaží naše společnost rozvoj udržet?
Odborníci vítají akční plán "Vzdělávání pro udržitelný rozvoj" a budou dohlížet na jeho realizaci - tisková zpráva
Slovensko. Môj domov. To sú neopakovateľné zážitky svitania na našich horách, stretnutia so svetom rastlín a živočíchov, ktorých život a zaujímavosť nás fascinuje a zbavuje každého vnímavého človeka akýchkoľvek pochybností o zmysle tohto sveta. Zdedili sme kus utešenej zeme v srdci Európy. Na malom priestore máme takmer všetko. Máme úrodné roviny s vodnými plochami. Máme bohato modelované horstvá a pahorkatiny, ktoré sú popretkávané hradmi, malebnými dedinkami, mestami. Toto je náš domov, kde je život v našej podobe. Život, ktorý žijeme a ktorý poznáme, o ktorom sa učíme, ktorý si chránime a niekedy i vedome či nevedome ničíme...
