Dvadsať päť rokov strát a nálezov

2012-12-31 14:29:40

Mikuláš Huba

Příspěvek přednesený profesorem Hubou, současným předsedou výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Národní rady SR, na česko-slovenské Konferenci o udržitelném rozvoji a ústupu v Olomouci (8.11. 2012) hodnotí vývoj v oblasti životního prostředí z perspektivy uplynulých 25 let (od r. 1987, kdy vznikla Zpráva komise OSN pro životní prostředí a rozvoj s názvem Naše společná budoucnost, tzv. Zpráva Brundtlandové), či dokonce 40 let (v r. 1972 se konala Stockholmská konference o životním prostředí člověka). Rekapituluje jeho nejdůležitější milníky, kterých byl autor aktivním účastníkem, a to na úrovni globální, evropské, a v rámci Slovenska – v období jeho významných celospolečenských proměn. Kam tento vývoj směřuje – to je řečnická otázka, jejíž odpověď stále méně ovlivňují ti, kterým na budoucnosti opravdu záleží.

(Z príspevku na česko-slovenskej konferencii o udržateľnom rozvoji a ústupe v Olomouci, 8.11. 2012)

Medzi Hosana! a Ukrižuj! je veľa odtieňov

Ako každé hodnotenie, aj toto závisí od zvolených kritérií, od našich očakávaní, od ich reálnosti, od zvolenej šírky záberu, ale aj od našej hodnotiteľskej kompetentnosti a od mnohých ďalších faktorov.

Inak bude tento proces hodnotiť Greenpeace, či hlbinní ekológovia, inak OSN, inak vlády, inak regionálne a miestne samosprávy, inak zainteresovaní experti a ešte inak zástupcovia biznisu.

Neinak tomu bolo aj v prípade takých relatívnych vrcholov celého 25, či 40-ročného procesu, k akým nepochybne patrí Summit Zeme v Riu pred 20 rokmi, ktorý organizátori označili za dosiaľ najvýznamnejší míľnik v dejinách ľudstva a Greenpeace ho nazval akciou, na ktorej bola predaná Planéta Zem.

Ďalší prvok relativizmu do tohto hodnotenia vnáša nejednoznačnosť toho, čo vlastne hodnotíme:

či proces relevantných globálnych podujatí, organizovaných najmä 0SN, alebo vývoj nástrojov (politických, legislatívnych, ekonomických a iných) na podporu smerovania k udržateľnejšej budúcnosti: napr. vo sfére ozeleňovania ekonomiky, podpory energetických úspor a prechodu na obnoviteľné zdroje, alebo v oblasti podpory udržateľného turizmu, zvyšovania podielu biopotravín a podobne.

Alebo aké politiky a podporné opatrenia v tomto smere vlády prijímajú?

Ešte dôležitejšie je pozrieť sa na to, kam sa reálne uberá realita, či naozaj žijeme udržateľnejšie, či stagnujeme, alebo sa vývoj uberá skôr čoraz neudržateľnejším smerom?

A tiež to, ako to celé subjektívne vnímame, reflektujeme a hodnotíme my sami, teda tí, ktorí sme do celého procesu zaangažovaní. Niekedy viac ako jeho obete, inokedy viac ako jeho aktéri, či aspoň ako štatisti.

To opäť súvisí s mnohými aspektmi, od výchovy a vzdelávania až po to, ako nás „vychovávajú“ médiá a ovplyvňuje reklama.

A ešte jedno kritérium je veľmi dôležité, a to priestorové: o akom makroregióne, štáte či mikroregióne, alebo lokalite vlastne hovoríme. Inak bude vyzerať hodnotenie vývoja v USA a inak v Indii, úplne inak vnímajú kritériá (trvalej) udržateľnosti vlády a obyvatelia škandinávskych krajín a napríklad subsaharskej Afriky, ale nemalé rozdiely sú aj medzi takou Bratislavou a Sninou.

V tomto prípade sa stručne dotknem troch nadnárodných úrovní: globálnej, európskej, višegrádskej a následne, ak dovolíte, zostanem doma a budem sa venovať tomu, ako sa vyvíjalo a kam podľa mňa smerovalo v uplynulých 25 rokoch Slovensko.

Globálna úroveň

Z hľadiska inštitucionálneho rámcuje globálnu úroveň niekoľko kľúčových aktivít, konferencií, dokumentov, dohovorov a/alebo inštitúcií.

V r. 1987 to bola Správa komisie OSN pre životné prostredie a rozvoj s názvom Naša spoločná budúcnosť, známa tiež ako Brundtlandovej správa. Nebola prvou lastovičkou v tomto smere. Dávno pred ňou sme tu mali Medze rastu či Bod obratu, ale predsa jej priekopníckym počinom a nehynúcou zásluhou zostane, že sa pokúsila zmieriť dva dovtedy zdanlivo nezmieriteľné koncepty: koncept sociálneho a ekonomického rozvoja a koncept ochrany životného prostredia. A tiež to, že etablovala na pôde svetového spoločenstva koncepciu trvalo udržateľného rozvoja (TUR), ako pravdepodobne jedinej možnej odpovede na dovtedajšie neudržateľné smerovanie ľudstva.

Vytvorila tiež určitú ideovú základňu pre prípravu Summitu Zeme o päť rokov neskôr. Zároveň vtlačila celému ďalšiemu procesu aj nežiaducu pečať, keď ho nasmerovala príliš antropocentrickým a príliš „severozápadným“ smerom, tak trochu zabúdajúc na to, že ľudská kultúra stojí a padá na životaschopnosti, produkčných a reprodukčných schopnostiach globálneho ekosystému.

Čo sa týka ďalšieho procesu, z osobnej skúsenosti môžem porovnať prípravu a priebeh dvoch kľúčových summitov: O životnom prostredí a rozvoji v Riu a O (trvalo) udržateľnom rozvoji v Johannesburgu. Bol medzi nimi obrovský rozdiel. Kým ten prvý bol najmä o entuziazme, myšlienkach a víziách (nazval by som ho tiež slovom ofenzívny), ten druhý bol, podľa mňa, najmä o opatrnej diplomacii, snahe ubrániť pozície dosiahnuté v Riu, ale aj o ekonomických záujmoch a úradníckom pragmatizme. Dal by som mu prívlastok defenzívny.

Na oboch sa na pozadí konfliktu Sever – Juh rysovala miestami priam dramatická odlišnosť v nazeraní medzi Európskou úniou a USA. Cez prizmu pomyselnej cost/benefit analýzy možno konštatovať, že o čo bol ten prvý summit menej nákladný, ako ten druhý, o to bol prínosnejší.

Summit Zeme v Riu vytvoril ako ideové, tak aj inštitucionálne základy ďalšieho smerovania, ktoré napriek mnohým neúspechom a zlyhaniam išlo niekoľko rokov prevažne správnym smerom. Uskutočnilo sa niekoľko ďalších summitov, ktoré mali súvis s koncepciou trvalej udržateľnosti. Môžeme si tiež čokoľvek nelichotivé myslieť o Kjóte, ale nič konkrétnejšie sa odvtedy vo vzťahu k zmene klímy nepodarilo. Ešte oveľa jednoznačnejšie pozitívne môžeme hodnotiť tisícky iniciatív pod spoločným názvom Miestna Agenda 21 a nespočetné aktivity mimovládnych organizácií. Odkaz Ria rezonoval pri tvorbe národných stratégií TUR i komisií pre TUR, na školách, vo vede i v aktivitách osvieteného biznisu.

Aby sme boli dôslední, medzi Riom a Johannesburgom sa konal ešte Miléniový summit v New Yorku a viacero ďalších tematicky zameraných summitov, ktoré viac, či menej súvisia s koncepciou TUR (od sociálnych či demografických problémov, cez tému ľudských práv až po problematiku (udržateľného) rozvoja sídiel).

Celá táto tvorivá, inšpiratívna atmosféra poslednej dekády minulého storočia dostala, zdá sa, smrteľný úder voľbou Busha Jr. za amerického prezidenta a následným teroristickým útokom na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. V tieni týchto udalostí sa odohrával aj Summit o TUR v Johannesburgu.

Od tých čias, teda za ostatné desaťročie, sa v tejto sfére realizovalo už len zopár pozoruhodnejších globálnych iniciatív: spomeňme aspoň Dekádu UNESCO pre výchovu a vzdelávanie pre TUR, výskumné aktivity a varovania Medzivládneho panelu OSN pre zmenu klímy, či prípravu Summitu Rio+20. A celá koncepcia TUR akoby postupne zapadala do zabudnutia a neraz sa používala dokonca v rovine propagandistickej na maskovanie neudržateľných zámerov a postupov.

Koncom prvej dekády nového milénia sa objavila ďalšia globálna výzva, ktoré mala v sebe ambivalentný potenciál: zabrzdiť, alebo naopak akcelerovať smerovanie k udržateľnejšej budúcnosti.

Tou bola a naďalej je globálna hypotekárna, finančná a neskôr i ekonomická kríza s celým svojím etickým pozadím a sociálnymi i environmentálnymi súvislosťami.

V niektorých oblastiach našej spotreby sme narazili na strop. A po tomto náraze môže nasledovať už len zostup, alebo povedané s Lovelockom, ústup. Jedným z charakteristických sprievodných znakov tohto vývoja je ropný zlom, o ktorom tu ešte bude reč.

Summit Rio+20 sa rodil v čase prehlbujúcej sa krízy a zároveň v čase stále markantnejšieho poznania, že súčasná podoba svetového kapitalizmu je neudržateľná. Keďže druhému kľúčovému spoločenskému systému 20. storočia, komunizmu, ktorý sa snažil vytvárať zdanie perspektívnej alternatívy, odzvonilo už pred viac ako dvoma desaťročiami, zostali sme v akomsi vákuu, ktoré charakterizuje globálna bezradnosť. Podobne ako aj v iných oblastiach, aj vo sfére smerovania k udržateľnejšej budúcnosti sa tu prejavuje antagonizmus záujmov Severu a Juhu planéty, ale aj jednotlivých svetových lídrov (napr. USA vs. EÚ, USA vs. Čína a pod.). Nemusíme však chodiť tak ďaleko, stačí sa pozrieť na súčasnú situáciu v rozhádanej Európe.

Akoby svetu viac a viac dominoval egoizmus, akoby planetárne zdroje boli len spotrebným tovarom na jedno použitie, akoby sme sa stále viac a viac riadili heslom Po nás potopa, teda fungovali v diametrálnom rozpore s princípmi trvalej udržateľnosti. Na druhej strane pozitívne snahy sa trieštili o hrádzu umelých prekážok, nepochopenia či zlých úmyslov. V čom bol hlavný problém?

Na všetkých hierarchických úrovniach a vo všetkých relevantných štruktúrach je celkom zreteľná absencia široko akceptovaného lídra, či lídrov a zároveň pozitívnych kultúrnych vzorov, ktorý/ktorí by chápal/i, v čom je problém, čo je treba urobiť, a ešte aj mal/i dosť sily, moci, podpory, schopností a vôle vhodné – v našom prípade pro-trvalo udržateľné – riešenia dlhodobo presadzovať. Asi najväčšie nádeje sa vkladali do Al Gora, ale tiež mu, okrem šťastia v osudných prezidentských voľbách pred 12 rokmi, k tomu skutočnému líderstvu niečo chýbalo. Niektorí analytici tvrdia, že charizma. Minimálne v európskom meradle som za perspektívneho lídra s potrebným potenciálom a všestrannými osobnostnými predpokladmi považoval Josefa Vavrouška. K nemu však bol osud ešte nespravodlivejší.

A kam sa uberala za ten čas skutočnosť? Teraz by mohlo nasledovať množstvo indikátorov a čísiel, odzrkadľujúcich vývoj reality. Nie je na to v tejto chvíli ani čas, ani to nie je mojím momentálnym cieľom.

Prípadný záujemca o fakty tohto druhu môže siahnuť po príslušných ročenkách, alebo prečítať si „Bibliu“ udržateľného rozvoja od Pavla Nováčka či výsledky početných výskumov na túto tému.

Ak by sme však tvrdili, že nič zo zámerov, na ktoré sme prisahali pred 20 rokmi v Riu, sa nepodarilo splniť, vylievali by sme s vaničkou aj dieťa. A ešte viac ako o konkrétnych výsledkoch to platí o vynaloženom úsilí miliónov angažovaných ľudí, ktorí sa s obdivuhodným nasadením snažili a snažia urobiť našu budúcnosť udržateľnejšou.

Stručne k situácii v Európe v kontexte pan-európskych konferencií ministrov životného prostredia

Podobne ako Rio pred 20 rokmi, aj Dobříš pred viac ako dvoma desaťročiami naštartovala celý proces dobre a dodnes v mnohom žijeme z toho, čo priniesla a kam dianie v tomto smere usmernila. Hodnoteniu prínosu Dobříše sme sa venovali celý minulý rok, a preto sa nechcem opakovať. Chcem len povedať, že je dobre, že proces s názvom Životné prostredie pre Európu vznikol a o jeho zmysle svedčí o.i. aj to, že sa napriek pochybovačom dožil dnešných dní, pričom počas svojho trvania priniesol také výsledky, akými sú o.i. Aarhuský dohovor, Karpatský dohovor, monitorovací systém CORINE LAND COVER, či priebežné hodnotenie stavu a vývoja životného prostredia v našom regióne.

Zhodnoteniu a porovnaniu stavu a vývoja európskych krajín v prvej polovici 90. rokov minulého storočia prostredníctvom vybraných ukazovateľov slúžil aj priekopnícky projekt Smerovanie k trvalo udržateľnej Európe, ktorý sa realizoval v r. 1994–1996 a ktorý by bolo veľmi dobré s odstupom dvoch desaťročí zopakovať.

Naň nadviazali projekty venované vývoju krajín regiónu V-4 v súvislosti s hodnotiacim procesom Rio+10 a prípravou odporúčaní pre Summit v Johannesburgu. Je tak trochu príznačné, že podporu na zopakovanie podobného projektu po ďalších desiatich rokoch sa nepodarilo získať.

Ako sa náš región vyvíjal vo svetle kritérií a indikátorov trvalej udržateľnosti? Jedným slovom: nejednoznačne, pričom väčšina ukazovateľov práve vo sfére životného prostredia skôr pozitívne, ako negatívne. Opak možno konštatovať, tak trochu paradoxne, o väčšine ekonomických ukazovateľov, hoci je to práve ekonomika, o ktorej sa v uplynulých 20 rokoch najviac hovorí, a ktorá si najviac uzurpovala naše životy. Kdesi na pol ceste medzi životným prostredím a ekonomikou je sociálna sféra, kde na strane pozitív vystupujú najmä znovaobnovené základné demokratické práva a slobody, a na strane negatív prehlbujúce sa sociálne nerovnováhy, disparity.

Situácia na Slovensku

Práve pred dvadsiatimi piatimi rokmi vyšla kritická publikácia bratislavských ochranárov a nezávislých expertov s názvom Bratislava/nahlas. Veľmi rýchlo sa z tejto iniciatívy stal fenomén, ktorý prerástol nielen hranice Bratislavy, ale aj bývalého Československa. Druhou veľkou iniciatívou tých čias bol projekt Národného parku Podunajsko, v ktorom nešlo len o ochranu prírody, ale aj o akýsi manifest trvalej udržateľnosti prírodných ekosystémov verzus technokratické predstavy o umelej prírode v zmysle hesla Rozkážeme vetru, dažďu!

Aj v našom, česko-slovenskom akademickom a mimovládnom priestore, vznikli za uplynulé štvrťstoročie stovky, ba tisícky iniciatív na podporu smerovania k udržateľnejšej budúcnosti: od projektov rôzneho druhu, cez konferencie a výchovno-vzdelávacie aktivity, kampane, dokumenty až po zborníky a monografie. Z tých skromnejších si dovolím predstaviť nedávno vydaný zborníček Cesty k udržateľnejšej budúcnosti, ale máme tu aj oveľa monumentálnejšie diela. Za všetky spomeniem aspoň tri:

Podmaněnú planetu Bedřicha Moldana,

Udržitelný rozvoj Pavla Nováčka,

a najnovšiu publikáciu Juraja Mesíka Obor a trpaslík (Slováci, Česi a perspektívy Afriky).

A napokon dovoľte pár viet o slovenskom politickom smerovaní či nesmerovaní k udržateľnejšej budúcnosti za uplynulé dvadsaťročie.

Mohol by som tu povedať čo-to o výsledkoch viacerých projektov, na ktorých som sa rozhodujúcou mierou zúčastnil: od Smerovania k trvalo udržateľnému Slovensku až po odporúčania z konferencie Smerom k udržateľnejšej budúcnosti, ktorá sa konala pred necelým rokom v Bratislave. Mohol by som Vás zahrnúť faktami a číslami, odkazmi a citátmi...

Opäť však nepoužijem objektívne indikátory, ale skôr subjektívne pocity a skúsenosti jedného z dvoch ľudí, ktorí boli poslancami slovenského parlamentu v rokoch 1990–1992 a sú nimi znova dnes.

V prvom slobodne volenom parlamente od roku 1946, teda v rokoch 1990–1992, bolo šesť poslancov za Stranu zelených a ďalších niekoľko (bývalých) ochranárov, najmä za hnutie Verejnosť proti násiliu. Dnes je tam okrem mňa jeden dobrovoľný ornitológ a jeden osvietený lesník, nositeľ ocenenia za statočnosť Biela vrana Janko Mičovský. On i ja sme boli oslovení s ponukou kandidovať pár dní pred odovzdaním kandidačných listín, čiže sme tam tak trochu zázrakom. Nebyť toho, tak zelená problematika a slovné spojenie (trvalo) udržateľný rozvoj v slovenskom parlamente budú takmer určite úplne absentovať.

Ale ani 2‑3 opoziční poslanci nezmenia 150 členné teleso, v ktorom dominuje 83-členný valec vládnej strany Smer.

Len na dôvažok podotýkam, že ministrom životného prostredia je stranícky funkcionár, ktorý sa donedávna živil obchodovaním s drevom, a premiérom človek, ktorý je veľký fanúšik jadrovej energetiky a diaľnic za každú cenu, je presvedčený, že za neutešený stav Tatier môžu ochranári, navrhuje z predaja emisných kvót dotovať životu nebezpečné baníctvo na Hornej Nitre a presviedča kancelárku Merkelovú, aby Slovensku EÚ udelila prázdniny pri dodržiavaní environmentálnych limitov. A medzičasom sme sa na Slovensku dožili trestného oznámenie na dvoch bývalých ministrov životného prostredia za to, že odmietli ťažbu dreva v národných prírodných rezerváciách. Aby sme boli spravodliví, ani na začiatku 90. rokov, kedy premiérovali Vladimír Mečiar a Ján Čarnogurský, to nebolo ani zďaleka ideálne,– ale aspoň v ich okolí sa pohybovalo niekoľko „našincov“. Federálnym ministrom životného prostredia bol Josef Vavroušek a dalo sa odvolávať na pomery v Českej republike, kde boli ministrami Bedřich Moldan a Ivan Dejmal, pričom chrbát spomínaným pánom ministrom v parlamentoch „kryli“ ľudia ako Ivan Rynda, Pavel Šremer, Juraj Mesík, Martin Bursík či Honza Květ plus spomínaní ochranári v Slovenskej národnej rade.

Toľko k personálnym predpokladom nášho politického smerovania vtedy a dnes.

Osobne som vtedy aj dnes bol v takmer identickej pozícii: nezávislý poslanec za opozičný politický subjekt a zároveň predseda environmentálneho výboru. Ale kým vtedy som sa na stretnutia nášho výboru doslova tešil, dnes mám pri pomyslení naň žalúdočnú nervozitu. Kým vtedy mi väčšina racionálne zdôvodnených návrhov, nielen vo výbore, ale aj v pléne prešla, dnes mi neprejde prakticky nič.

Na druhej strane, vtedy sme ešte len vytvárali environmentálne zákony a normy „na zelenej lúke“. Budovali sme inštitúcie takpovediac z ničoho. Stáli sme na pomyselnej historickej križovatke a naša budúcnosť sa mohla vyvíjať veľmi rôznorodým spôsobom. Dnes sme súčasťou elitných medzinárodných štruktúr, ktoré predurčujú naše smerovanie a náš právny systém je viac-menej kompatibilný s právnym systémom EÚ. A keď sa kde-tu vyskytne odchýlka, urýchlene sa ju snažíme prekonať transpozíciou príslušnej európskej smernice. Pri tom všetkom zostáva vážnym problémom úroveň nášho právneho (bez)vedomia a vymáhateľnosť práva je ešte stále na veľmi nízkej úrovni: v prípade environmentálneho práva to platí dvojnásobne.

Za vrchol v smerovaní k trvalej udržateľnosti by sme mohli považovať záver poslednej dekády minulého storočia a začiatok dekády tohto storočia s takými míľnikmi, akým bolo etablovanie Rady vlády pre trvalo udržateľný rozvoj, vznik Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja i celý rad ambicióznych projektov realizovaných v akademickom i mimovládnom prostredí. Súviselo to s takými procesmi, ako bolo prijatie Dohovoru EHK o slobodnom prístupe k informáciám, odpočet plnenia záverov Summitu Zeme po 10 rokoch, Miléniový summit v New Yorku, či príprava Summitu v Johannesburgu. Na domácej pôde možno navyše spomenúť štvorročné pôsobenie Zelených vo vládnej koalícii (1998 – 2002), prijatie veľmi progresívneho slovenského zákona o slobodnom prístupe k informáciám či predvstupový proces, počas ktorého sa Slovensko snažilo dokázať, že má predpoklady na vstup do Európskej únie.

To všetko je dávno za nami. Symbolickú bodku za týmto relatívne pozitívnym obdobím dala víchrica na jeseň 2004, ktorá vyvrátila a polámala milióny stromov vo Vysokých Tatrách a v niektorých ďalších pohoriach a ktorá zároveň odviala zelené masky z tvárí veľkej väčšiny kompetentných. Smutne známym symbolom tohto obdobia sa stáva minister hospodárstva Pavol Rusko, ale „úspešne“ mu sekundujú predseda vlády Dzurinda a jeho pravá ruka, minister financií Mikloš či minister pôdohospodárstva Simon.

Nasledovali parlamentné voľby v roku 2006, vládna koalícia v zložení Smer-HZDS-SNS, pričom rezort životného prostredia pripadol poslednému z uvedených koaličných partnerov. Jedným z charakteristických prejavov tohto obdobia boli aj bezprecedentné čistky v rámci envirorezortu a vo sfére štátnej ochrany prírody zvlášť. Keď k tomu pribudlo zjavné tunelovanie verejných zdrojov a početné škandály, predseda vtedajšej vlády Robert Fico bol nútený zbaviť svojho koaličného partnera tohto rezortu. Žiaľ, ani potom sa prepustení pracovníci nevrátili a rezort naďalej produkoval také produkty, akým bol napríklad návrh trasovania novej vetvy ropovodu cez Chránenú vodárenskú oblasť Žitný ostrov či katastrofálny návrh zonácie TANAPu v r. 2009–2010, prijatiu ktorého sa nám podarilo zabrániť iba na poslednú chvíľu. Koncom volebného obdobia dochádza dokonca k zrušeniu MŽP.

Po voľbách v r. 2010 sa na necelé dva roky dostala k moci veľmi heterogénna koalícia pod vedením premiérky Ivety Radičovej, ktorá mala v úcte demokratické princípy i odbornosť a tradične podporovala rozvoj občianskej spoločnosti. Okamžite zrušila rozhodnutie predchádzajúcej vlády o likvidácii ministerstva. Čoskoro po nástupe do úradu vymenovala zástupcu EKOFÓRA za svojho poradcu pre životné prostredie a zriadila Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Ďalší novovymenovaný splnomocnenec vlády dostal na starosť problematiku integrovaného manažmentu povodí. Na druhej strane Radičovej vláda z nie dosť jasných príčin zrušila napr. Radu vlády pre trvalo udržateľný rozvoj a prijala protiprírodnú a antiekologickú koncepciu využitia hydroenergetického potenciálu slovenských riek.

Heterogénna vládna koalícia pod vedením Ivety Radičovej skončila predčasne a nasledovali predčasné parlamentné voľby v marci 2012, o výsledkoch ktorých sme sa zmienili vyššie, pričom vynášať súdy o „Stave únie“ je ešte trochu predčasné. Už dnes sa však dá s určitosťou konštatovať, že dominantná vládna strana Smer-SD neprekročí svoj tieň ani keby chcela. A tak slovenskú realitu v najbližších štyroch rokoch bude takmer určite charakterizovať nárast etatizmu, centralizmu a prekonaného industrializmu, teda atribútov rozvoja spoločnosti, ktoré nekorešpondujú s princípmi a kritériami (trvalo) udržateľného rozvoja. Opäť sa bude šetriť na všetkých „nadstavbových“ sférach: od školstva a vedy, cez kultúru až po životné prostredie. Keďže politicky i ekonomicky je Slovensko (zatiaľ) súčasťou EÚ a eurozóny, bude v mnohom záležať aj od toho, ako dôsledne bude trvať Brusel na presadzovaní európskych politík Bratislavou.

 

Mikuláš Huba

Geografický ústav SAV a NR SR