O českých a slovenských metódach vyhnutia sa udržateľnému rozvoju

Mikuláš Huba

Doteraz som svojim príspevkom zvykol dávať prevažne optimistické názvy ako napríklad: Smerom k TU budúcnosti, Smerovanie k udržateľnému/udržateľnejšiemu regiónu XY a podobne. Myslím, že dozrel čas, stručne analyzovať metódy, ktoré tzv. kompetentní v oboch našich nástupníckych republikách používajú na to, aby sa smerovaniu k udržateľnejšej budúcnosti vyhli. Tie metódy sú na Slovensku a v Česku v niečom podobné, a v niečom sa líšia.

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

O českých a slovenských metódach vyhnutia sa udržateľnému rozvoju

2007-12-10 09:08:11

Mikuláš Huba

Doteraz som svojim príspevkom zvykol dávať prevažne optimistické názvy ako napríklad: Smerom k TU budúcnosti, Smerovanie k udržateľnému/udržateľnejšiemu regiónu XY a podobne.

Myslím, že dozrel čas, stručne analyzovať metódy, ktoré tzv. kompetentní v oboch našich nástupníckych republikách používajú na to, aby sa smerovaniu k udržateľnejšej budúcnosti vyhli. Tie metódy sú na Slovensku a v Česku v niečom podobné, a v niečom sa líšia.

Úvod

Doteraz som svojim príspevkom zvykol dávať prevažne optimistické názvy ako napríklad: Smerom k trvalo udržateľnej budúcnosti, Smerovanie k udržateľnému/udržateľnejšiemu regiónu XY a podobne.

Myslím, že dozrel čas, stručne analyzovať metódy, ktoré tzv. kompetentní v oboch našich nástupníckych republikách používajú na to, aby sa smerovaniu k udržateľnejšej budúcnosti vyhli. Tie metódy sú na Slovensku a v Česku v niečom podobné, a v niečom sa líšia.

Rozličné metódy na dosiahnutie toho istého cieľa

Nestáva sa často, aby sa na Slovensku používali rafinovanejšie, alebo keď chcete sofistikovanejšie metódy, ako v Česku. V prípade potierania  fenoménu  udržateľného rozvoja (UR) však táto výnimka platí.

Predpokladám, že názov tohto podujatia: Udržitelný rozvoj, ideologie, nebo vize je aj odkazom na úsilie českéhom prezidenta (predtým predsedu vlady a ešte predtým ministra financií), prof. Václava Klausa, ktorý sa všetkému, čo len trochu pripomínajúcemu zelenú farbu, udržateľný rozvoj, tretí sektor, občiansku spoločnosť, či alternatívnu víziu budúcnosti, snaží nasadiť chomút niečoho podozrivého, nebezpečného, nelegitímneho, protištátneho až protispoločenského. “Kouzlo nechtěného” je v jeho prípade v tom, že svojím vehementným a často zdôrazňovaným odporom nepriamo dáva najavo, aký veľký význam danej problematike pripisuje. Ďalšia nechceme pozitívna vlastnosť Václava Klausa je, že jeho postoje sú vopred pomerne ľahko predvídateľné, a tak nás málokedy prekvapí či sklame.

Konferencia je venovaná aj Josefovi Vavrouškovi a jeho duchovnému dieťaťu: Společnosti pro trvale udržitelný život. A keď už spomíname odkaz Josefa Vavrouška a zároveň sa zmieňujeme o Václavovi Klausovi, nedá mi nespomenúť jedinečnú príležitosť (ktorá sa, žiaľ, už nikdy nezopakuje), zažiť na jedinom medzinárodnom fóre konfrontáciu videnia sveta zo strany oboch týchto zaujímavých, hoc i antagonistických, osobností. Bolo to počas  Konferencie Medzinárodnej geografickej únie s názvom Životné prostredie a kvalita života, ktorá sa konala v Prahe v roku 1994 a ktorú organizoval geograf a neskôr diplomat dr. Jan Kára (zakladajúci člen STUŽ). Konferenciu slávnostne zahajoval vtedajší premiér, Václav Klaus a o pár dní neskôr ju svojím vystúpením symbolicky uzatváral jeho bývalý kolega z federálnej vlády i z prednovembrových poloilegálnych prognostických štruktúr, Josef Vavroušek.

Kým prvý z rečníkov vykreslil svet v schematickej, čierno-bielej podobe a zdrojom dynamiky vývoja, ba priam zmyslom života bola pre neho súťaživosť hraničiaca s potieraním a zatracovaním iných, ten druhý pozvaný rečník náš svet vykreslil ako nesmierne zložitý, komplexný systém, pričom zmysel nášho smerovania videl v dialógu, komplementarite, úcte k životu, hľadaní harmónie, a to nielen medzi ľudmi či národmi, ale aj medzi človekom a prírodou.

Samozrejme, že ani vzťah slovenských politických elít k fenoménu udržateľnosti, udržateľného rozvoja, či udržateľného spôsobu existencie sa v zásade nelíši od toho českého. Tiež robia všetko preto, aby  problematiku udržateľnosti „zamietli pod koberec“. Za spoločným cieľom idú však inak, ba dalo by sa povedať, že v niečom práve naopak, ako Václav Klaus a jemu podobní.

V prvom rade, predstavitelia slovenskej vlády a jednotlivých ministerstiev používajú slovné spojenie „trvalo udržateľný rozvoj“ (skrátene TUR) nie s nevôľou, ale priam s obľubou. Hoci v praxi robia pravý opak, nerobí im problém nazývať túto svoju  neudržateľnú politiku a prax stelesnením udržateľnosti, presne v duchu orwellovského Newspeaku.    

Nie, na Slovensku nepanuje žiadna averzia moci voči (trvalo) udržateľnému rozvoju, veď znie to dobre a papier znesie všetko. Nedávny filmový festival Ekotopofilm sa niesol  pod heslom trvalo udržateľného rozvoja a záštitu nad ním prevzali takí zanietení protagonisti udržateľnosti, ako sú páni ministri hospodárstva a pôdohospodárstva. Hlavnými sponzormi festivalu boli pritom takí šampióni zeleného biznisu, ako US Steel, najmä vďaka ktorému získava každý meter štvorcový zemského  povrchu  v Košickom kraji 12x viac lukratívnych škodlivín, ako v susednom Prešovskom kraji.

Slovenská vláda je schopná jedným dychom „bojovať“ proti globálnemu otepľovaniu a druhým sa súdiť s Bruselom o čo najvyššie emisné kvóty na vypúšťanie škodlivín do ovzdušia.
S obľubou proklamuje podporu energetických úspor a obnoviteľných zdrojov energie, v skutočnosti je však „zamilovaná“ do výstavby nových blokov jadrových elektrární. A nie je to len  platonická láska.

Nerobí jej problém chváliť sa nadštandardnou ochranou prírody a pritom fyzicky likvidovať ekosystémy v národných prírodných rezerváciách s najvyšším stupňom ochrany.

Slovensko sa hrdí svojím lesníctvom  so stáročnou tradíciou vedeckých metód udržateľného hospodárenia v lesoch. Dnes to na Slovensku vyzerá tak, že lesníci by najradšej nenechali v lesoch jediný strom, aby ich účinne uchránili pred vetrom, ohňom, lykožrútom a podobnými hrozbami. Podľa nich sú však ešte väčšími  nepriateľmi slovenských lesov, než všetky vyššie uvedené pohromy dohromady, ochranári, ktorí šíria tmárske názory, že lesy by sa aj tak najlepšie dokázali obnoviť sami a aspoň v prírodných rezerváciách by sme im to mali dovoliť.

Kompetentní na Slovensku taktiež tvrdia, že prednosť musí mať verejná doprava pred individuálnou, automobilovou. Zároveň však robia - za drahé peniaze daňových poplatníkov - zo Slovenska svetovú automobilovú veľmoc a národnou prioritou číslo jeden je budovanie diaľnic.

Na Slovensku nemali bývalá vláda ani parlament žiadny problém s prijatím pomerne náročnej Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja (NSTUR). Stalo sa tak v rokoch 2001 (vláda), resp. 2002 (NR SR), teda o niekoľko rokov skôr, než v Českej Republike, kde k  tomuto aktu došlo po niekoľkoročných ostrých polemikách. Na Slovensku to išlo v podstate hladko. Takmer určite aj preto, lebo všetci vedeli, že tento vari 200 stranový spis skončí v lepšom prípade hlboko v ich úradníckych šuflíkoch, v horšom sa jeho spracovaním obohatí Recyklačný fond a v najhoršom skončí v spaľovni odpadov. Nikoho neznepokojil ani fakt, že parlament spolu so stratégiou prijal – na podnet mimovládnych organizácií  (MVO) - aj uznesenie, že každý strategický dokument i zákon musí obsahovať čosi ako „doložku zlučiteľnosti“ s princípmi TUR.  Druhé uznesenie, ktoré sme tam prepašovali, vyzeralo na prvý pohľad nemenej nádejne: vláda dostala za úlohu každoročne (do 31.3.) predkladať do parlamentu odpočet plnenia NSTUR.

Prešiel rok a bolo zrejmé, že naše nádeje boli ilúziou. Keď sa správa do parlamentu s niekoľkotýždňovým oneskorením dostala, ukázalo sa, že každé ministerstvo k jej vypracovaniu pristúpilo po svojom. Od pomerne poctivého prístupu až po úplne formálny. Ale čo je ešte horšie, prístup jednotlivých rezortov dokazoval, že tomu, čo je TUR, vôbec nerozumejú, alebo nechcú rozumieť. A tak akúkoľvek neudržateľnú investíciu typu výstavby zahraničnej automobilky na najúrodnejších pôdach, vyhlásili za aktivitu na podporu  TUR, lebo vytvára nové pracovné príležitosti, čo je predsa jeden z hlavných pilierov TUR. Taký “detail”, že aspoň taký pilier, ako sú na krátko vytvorené pracovné príležitosti s dotáciou zo štátneho rozpočtu vo výške viac ako milión korún na jedno pracovné miesto, je príroda a prírodné zdroje, ktoré sa týmto činom zničia natrvalo, ich netrápil a netrápi.

Z roka na rok sa z odpočtu plnenia NSTUR stávala väčšia a väčšia formalita. O dva roky sa už nepredkladala do celého pléna NR SR, ale len do jej Výboru pre životné prostredie a ochranu prírody. A s nástupom Róberta Fica k moci bol tento výbor zrušený, takže odpočet už ani veľmi nie je kam predkladať. Ak by som mal parafrázovať istého slovenského politika: “Kde nie je vôľa, tam nie je ani cesta.”

Inou, ale nápadne podobnou kapitolou, je Rada vlády pre trvalo udržateľný rozvoj. Tiež vznikla oveľa skôr, ako jej český náprotivok: v januári 1999. Teda hneď po nástupe 1. vlády Mikuláša Dzurindu k moci.  Prijala pomerne ambiciózny štatút i plán činnosti, mala pomerne nádejnú štruktúru. Do jej čela bol, v záujme nadrezortnosti, ustanovený podpredseda vlády pre menšiny, tretí sektor a podobné záležitosti. Podpredsedami sa stali ministri životného prostredia, hospodárstva, sociálnych vecí a rodiny.  Členmi sa stali aj štyria zástupcovia mimovládnych organizácii (z toho, zhodou okolností, traja boli členovia STUŽ/SR – pozn. aut.), generálny sekretár Únie miest Slovenska (zhodou okolností člen STUŽ/SR), predseda SAV, rektor UK, šéf odborov a niektorí ďalší zástupcovia takpovediac mimovládnych štruktúr.

Po počiatočnom prešľapovaní na mieste sa v priebehu roka Rada rozhýbala, a to najmä zásluhou zástupcov MVO, ktorí sa začali pýtať, žiadať a navrhovať.  Od tej chvíle  sa ale stala  nepohodlná pre samotnú vládu, lebo začala kriticky pripomienkovať jej materiály (plne v súlade so štatútom Rady – pozn. aut.) a začala sa na vládu obracať so svojimi odporúčaniami a alternatívnymi návrhmi. Ďalší objektívny problém bol ten, že Rada nemala stáleho sekretára, fungovala len epizodicky, tesne pred a tesne po zasadaní. Navyše prišiel návrh zrušiť ju, kvôli údajnej potrebe šetriť prostriedky v štátnej správe. Opäť sa nám, ako zástupcom MVO, podarilo toto vládne uznesenie zmeniť a zachovať Radu pri živote.

Bolo pred Summitom Zeme v Johannesburgu a my sme si vedeli veľmi dobre predstaviť, ako veľa dobrého a udržateľného by mohla podobná ustanovizeň priniesť pre Slovensko a jeho sebaprezentáciu na Summite. Takže sme sa opäť zmobilizovali, dohodli sme s jej predsedom aj to, ako ju urobiť akcieschopnou, navrhli sme za jej manažéra všeobecne akceptovateľného profesionála  a zrazu, akoby sa Rada vyparila. Každý, kto s ňou mal niečo spoločné, prestal dvíhať telefóny, prestal chodiť na vopred dohovorené pracovné stretnutia a o odsúhlasenom, neproblémovom profesionálovi zrazu nikto nechcel nič vedieť. Následne sa Rada sa prestala stretávať nadobro. Keď toto Kocúrkovo už trvalo pridlho, spolu s ďalším členom Rady za MVO, Jurajom Mesíkom, sme sa rozhodli demonštratívne vzdať členstva v nej, aby sme svojou vykazovanou účasťou  nelegimitizovali  jej fingovanú existenciu. V tvrdej mediálnej reakcii nás predseda Rady obvinil, že im chceme vnucovať svoje pravidlá, hoci sme chceli jediné: aby Rada fungovala a plnila si svoje poslanie v rámci svojho vlastného štatútu.

Po niekoľkých rokoch úplnej nečinnosti sa Rada transformovala, a to tak, že spomedzi seba vylúčila mimovládnych členov. Ale svoj sen Šípovej Ruženky, alebo na peci spiaceho Popolvára sníva naďalej a zdá sa, akoby nikomu kompetentnému nechýba.

My máme so vzťahom vízie budúceho Slovenska a ideológie tiež svoju skúsenosť. Vláda Róberta Fica totiž uprednostňuje ideológiu a krátkodobo populárne rozhodnutia, nielen pred trvalou či dlhodobou udržateľnosťou, ale aj  pred racionalitou, vlastníckymi právami, ochranou životného prostredia, zdravím občanov, rozvojom tretieho sektoru a občianskej spoločnosti.

Záver

Celkom lákavé by bolo urobiť na budúce  seminár o realizácii ideológie neudržateľného rozvoja. Ten by však musel byť viacdenný, lebo jeden deň by nestačil ani len na heslovité vymenovanie všetkých názorných príkladov. Za všetky aspoň jeden: diaľnica z Bratislavy do Košíc cez hory a doly za tri roky: za každú cenu!

Dovetok

Aby sme boli spravodliví: na vine nie sú len vlády, úradníci, politici, developeri...., ale aj tí, ktorí im to dovolia. Teda my.

Literatúra

  • Huba, M. (ed.): Ponovembrové Slovensko I. – V. diel (1994 – 1996): EuroUniPress, STUŽ/SR, Bratislava.
  • Huba, M., Hanušin, J., Ira,V., Lehotský, M., Szöllös, J. (2003): Regional aspects of development towards sustainable Slovakia. Ekológia (Bratislava) - Supplement, s. 66 – 77.
  • Štatistická ročenka SR 2000 – 2006 (2001 – 2007),   ŠÚ SR, VEDA, Bratislava.

Autor

občan Mikuláš Huba
predseda STUŽ/SR