Dobříšska konferencia – genéza a následný proces

Mikuláš Huba

Na jar 1990 začínajú na stretnutiach ministrov životného prostredia v Dubline a Bergene vznikať základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti ochrany životného prostredia ako na oficiálnej (vládnej i medzivládnej),  tak aj na mimovládnej úrovni. O púhy rok neskôr - 21. – 23. júna 1991 - dostáva táto ambícia konkrétnu podobu: koná sa prvá pan-európska konferencia ministrov životného prostredia na zámku Dobříš neďaleko Prahy. Paralelne sa uskutočňuje aj konferencia zástupcov mimovládnych organizácií. Vzniká proces „Životné prostredie pre Európu“, ktorý  pod egidou EHS pri OSN pokračuje dodnes; iniciátorom celého tohoto podujatia historického významu bol vtedajší československý minister životného prostredia Josef Vavroušek. Dvadsať rokov od Dobříše predstavuje viacnásobnú výzvu. Pričom za všetkými výzvami je jedno nenaplnené a prepočuté  posolstvo z Dobříše: o budúcnosti nás a nášho životného prostredia budú rozhodovať hodnoty, ktoré vyznávame a ktorými sa riadime v každodennom živote. Pokiaľ tieto nebudú v súlade s predstavou ekologicky citlivého a environmentálne efektívneho spôsobu existencie, dovtedy naša nádej na udržateľnú budúcnosť bude len ilúziou

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Dobříšska konferencia – genéza a následný proces

2011-10-28 12:05:32

Mikuláš Huba

Úvod: Jún 1991 - historický kontext

Na jar 1990 začínajú na stretnutiach ministrov životného prostredia v Dubline a Bergene vznikať základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti ochrany životného prostredia ako na oficiálnej (vládnej i medzivládnej),  tak aj na mimovládnej úrovni. O púhy rok neskôr - 21. – 23. júna 1991 - dostáva táto ambícia konkrétnu podobu: koná sa prvá pan-európska konferencia ministrov životného prostredia na zámku Dobříš neďaleko Prahy. Paralelne sa uskutočňuje aj konferencia zástupcov mimovládnych organizácií. Vzniká proces „Životné prostredie pre Európu“, ktorý  pod egidou EHS pri OSN pokračuje dodnes; iniciátorom celého tohoto podujatia historického významu bol vtedajší československý minister životného prostredia Josef Vavroušek. Dvadsať rokov od Dobříše predstavuje viacnásobnú výzvu. Pričom za všetkými výzvami je jedno nenaplnené a prepočuté  posolstvo z Dobříše: o budúcnosti nás a nášho životného prostredia budú rozhodovať hodnoty, ktoré vyznávame a ktorými sa riadime v každodennom živote. Pokiaľ tieto nebudú v súlade s predstavou ekologicky citlivého a environmentálne efektívneho spôsobu existencie, dovtedy naša nádej na udržateľnú budúcnosť bude len ilúziou

Je jeden a pol roka po páde Berlínskeho múra a po Nežnej revolúcii v Československu, necelý rok po vzniku Federálneho výboru pre životné prostredie, ktorého predsedom a zároveň ministrom Federálnej vlády je vyštudovaný systémový inžinier s doktorátom zo spoločenských vied a s presvedčením ochranára: Josef Vavroušek. Československým prezidentom je dramatik, donedávna disident a následne celosvetovo uznávaný mysliteľ: Václav Havel. Obaja sú vo svojom vnútri i svojimi prejavmi vizionári a humanisti, navyše s veľkým darom empatie k všetkému živému. Na poste českého ministra životného prostredia Bedřicha Moldana práve vystriedal Ivan Dejmal. Zo zahraničného exilu sa – či už nastálo, alebo aspoň sezónne vracajú osobnosti od Václava Bělohradského po Erazima Koháka. Krajina sa vyhrieva na výslní medzinárodného záujmu a stále ešte prevažujúceho obdivu.

Na jar 1990 na ministerských konferenciách v Dubline a Bergene Josef Vavroušek a Bedřich Moldan  spoluvytvárajú základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti životného prostredia na oficiálnej a niektorí slovenskí a českí ochranári i na mimovládnej úrovni, aby o púhy rok neskôr dostala táto iniciatíva konkrétny tvar na zámku Dobříš v podobe prvej pan-európskej konferencie ministrov životného prostredia  a paralelného stretnutia mimovládok.

Ale blíži sa i Summit Zeme v Rio de Janeiro a Vavroušek so svojimi spolupracovníkmi burcujú nielen Československo, ale celý postkomunistický región strednej a východnej Európy, aby nezostal v role pasívneho diváka, ale aby sa aktívne zapojil do prípravy a priebehu summitu. V záujme toho sa u nás uskutočňuje viacero akcií, vrátane konferencie ministrov nášho regiónu v Tatranskej Kotline, makroregionálneho Verejného fóra v Prahe, lobingu medzi ministrami životného prostredia okolitých krajín,  či dvoch tlačových konferencií v samotnom Riu.  Bedřich Moldan sa stáva jedným z lídrov prípravného procesu Summitu Zeme a v Riu patrí medzi kľúčové osobnosti pri finalizácii a prezentácii záverečných dokumentov.

Dobříš – prípravná fáza

Hovoriť o nej sú oveľa povolanejší iní a čiastočne tak už aj urobili. Ja by som chcel využiť pozíciu človeka tak trochu zvonka a pripomenúť, pod akým časovým stresom a v návale akých iných povinností sa Josef Vavroušek rozhodol toto ambiciózne podujatie uskutočniť.

Samozrejme, v prvom rade to boli povinnosti súvisiace s budovaním a vedením vtedy stále ešte nového úradu a zároveň úlohy člena vlády, ktorý sa neangažoval len vo „svojej“ sfére životného prostredia. Federálny výbor nielen,  že vznikal ako niečo nové, ale celý čas svojej dvojročnej existencie musel úporne bojovať o svoje miesto na slnku. Bol, ako sa ľudovo hovorí, medzi dvoma mlynskými kameňmi. Tým jedným bol vtedajší federálny minister financií a už vtedy známy anti-environmentalista, Václav Klaus. Tým druhým protagonisti nadradenosti republík (najmä Slovenska) nad federáciou, ktorí by najradšej oklieštili kompetencie Federálneho výboru i celého Federálu na minimum.

Okrem toho, po veľkých zápasoch a pôrodných bolestiach konečne začínal prinášať svoje ovocie proces prípravy a prijímania právnych environmentálnych noriem na federálnej úrovni.

Permanentne prebieha komunikácia Josefa Vavrouška s ľuďmi podobného zamerania, myslenia a cítenia nielen v Československu, ale aj v celej Európe i za jej hranicami. Aj tesne pred Dobříšskou konferenciou bol jeho hosťom vtedajší šéf  americkej Agentúry pre ochranu životného prostredia. Pamätám si to najmä preto, lebo som ho mal možnosť v Prahe i na ceste do Dobříše sprevádzať.

Dobříšske prísľuby

Vavroušek sa snažil vtlačiť dobříšskej konferencii svoj pohľad na  náš kontinent, chápaný ako jednotný, veľmi krehký ekosystém, strádajúci mnohými environmentálnymi problémami, riešenie ktorých si vyžaduje intenzívnu a dobre koordinovanú starostlivosť, a to ako na národnej tak aj na medzinárodnej úrovni. Ale nielen to. Celoeurópske snahy o zlepšenie životného prostredia na našom kontinente sa v Dobříši považovali za najsľubnejšiu platformu pre žiaducu integráciu východnej a západnej Európy, štyri desaťročia od seba oddelenej  Železnou oponou. Malo ísť o integráciu na báze spoločného prechodu na trajektóriu trvalej udržateľnosti. Nikdy predtým, a žiaľ ani potom – napriek všetkým integračným kampaniam a „rituálom“ – sa táto vízia nezdala byť taká reálna, ako práve v časoch Dobříše.

Svedčia o tom aj závery dobříšskej konferencie, ktoré boli veľmi sľubné. Ministri sa okrem iného zaviazali:

a/ zlepšiť Európsky informačný a monitorovací systém životného prostredia a urýchlene ustanoviť Európsku agentúru pre životné prostredie, ako inštitúciu Európskeho spoločenstva (dnešnej EÚ – pozn. aut.), ktorá by bola otvorená aj pre nečlenov ES,

b/ koordinovať európsku legislatívu, programy a politiku v oblasti životného prostredia, vrátane regionálnych programov, programov pre veľké povodia a také dopravné systémy, ktoré rešpektujú životné prostredie,

c/ pokračovať v diskusii o zásadných zmenách v hierarchii ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa,

d/ zlepšiť fungovanie jestvujúcich medzinárodných organizácií, zameraných na životné prostredie a integrovať environmentálnu dimenziu do systému OSN,

e/ zintenzívniť ochranu prírody v Európe,

f/ do konca r. 1993 publikovať správu „Stav životného prostredia v Európe“ a v pravidelných intervaloch ju aktualizovať,

g/ zorganizovať  podobnú pan-európsku konferenciu ministrov životného prostredia vo švajčiarskej konfederácii.

Ako sa zámery z Dobříše uskutočňujú?

Čo sa z týchto zámerov podarilo uskutočniť? Pomerne veľa, aj keď vari nič nie v ideálnej podobe. Poďme po rade:

Prvý záväzok sa splnil v podobe vzniku Európskej environmentálnej agentúry so sídlom v Kodani, ktorá má skutočne celoeurópsku pôsobnosť. Do života sa uviedli nové monitorovacie mechanizmy, o.i. systém CORINE LAND COVER, ktorý slúži na vyhodnocovanie stavu zmien využitia krajiny a krajinnej pokrývky.

Určitý pokrok nastal aj vo sfére súvisiacej s druhým záväzkom. Jednoznačne sa to týka rozšírenej EÚ, ktorá má dnes viac ako dvakrát toľko členov, ako v časoch Dobríšskej konferencie, ale aspoň sprostredkovane aj ostatných európskych krajín, signatárov európskych dohovorov, či  dohovorov EHK.

Vo fungovaní medzinárodných inštitúcií, zameraných na životné prostredie, veľký pokrok od čias Dobříše nenastal. K reforme OSN podľa predstáv Josefa Vavrouška dosiaľ nedošlo, hoci na Svetovom summite v Johannesburgu sa k niečomu podobnému  z iniciatívy Európskej únie schyľovalo, ale napokon – najmä pre odpor Spojených štátov – to ani tam, ani neskôr nevyšlo.

Čo viac-menej funguje, to je práve už spomínaný proces Životné prostredie pre Európu na pôde Európskej hospodárskej komisie pri OSN.

Piaty záväzok z Dobříše hovorí o zintenzívnení ochrany európskej prírody. Tu sú výsledky nejednoznačné. Európska príroda ďalej chátra a zvlášť na východ od bývalej Železnej opony čelí novým výzvam a hrozbám, napríklad zo strany automobilového boomu, nie vždy domyslenej  výstavby  a trasovania diaľnic či komerčného cestovného ruchu. Vo sfére inštitucionálnej by mala v tomto smere byť prínosom často diskutovaná  sústava území európskeho významu Natura 2000, keď sa lepšie etabluje v povedomí obyvateľov členských štátov EÚ.

Jednoznačne sa plní záväzok č. 6, a to v podobe už spomínaných Dobříšskych hodnotení, ktoré predstavujú unikátnu, na dáta, fakty i hodnotenia bohatú správu o stave životného prostredia Európy.  Dosiaľ vyšli štyri takéto správy a poslednú predstavili na Pan-európskej konferencii ministrov životného prostredia v Belehrade v r. 2007.

A po 7.: Od Dobříše sa uskutočnila nielen konferencia vo švajčiarskom Luzerne, ale po nej aj ďalších päť: v bulharskej Sofii, dánskom Aarhuse, ukrajinskom Kyjeve, v srbskom Belehrade, a nakoniec v kazašskej Astane v septembri tohto roku. Každá z nich mala svoje silnejšie i slabšie stránky, ale každá z nich priniesla niečo nové, niečo, čo systému starostlivosti o ŽP Európy dáva nové kontúry a pravidlá (viac pozri napr. (Huba et al., 2005; MŽP ČR, 2009)).

Ako ste si možno všimli, vynechali sme zmienku o plnení záväzku č. 3, týkajúceho sa hodnôt pre udržateľnú budúcnosť.

Hodnoty pre udržateľnú budúcnosť

Vari na žiadnom zo spomenutých bodov programu nezáležalo Josefovi Vavrouškovi tak, ako práve na tomto. V rozširujúcej sa Európe sa síce veľa hovorí o hodnotách, ale čím ďalej tým viac nad nimi víťazia kompromisy, povrchné postoje, frázy a pragmatické záujmy. A tak to vyzerá aj s tretím záväzkom  z  Dobříše a jeho miestom v európskej environmentálnej agende. Už na nasledujúcej, luzernskej konferencii, tento rozmer v zameraní ministerského programu chýbal. Do luzernského Memoranda, ktorým európski ochranári apelovali na ministrov, Josef okrem iného napísal aj toto:

„Koreňom všetkých príčin globálnych environmentálnych problémov je jeden kľúčový faktor: konkrétne ľudské hodnoty, ktorými je presiaknutá, alebo determinovaná naša euroamerická či „severná“ kultúra.

Sebectvo, hedonizmus a ziskuchtivosť sú hlavným hnacími silami „severných“ ekonomík, ale súčasne jedmi, ktoré otravujú vzťahy medzi ľuďmi, rovnako ako aj medzi ľudskou spoločnosťou a prírodou.

Vyhnúť sa nebezpečenstvám plynúcim z ďalšieho znečisťovania vzduchu a vody, sociálnych výbuchov, anarchie, reťazových bankrotov, násilia a kriminality, ako aj ohromných migračných vĺn na jednej strane a odvrátiť nebezpečenstvá spojené s pokračovaním egoistického a plytvajúceho západného spôsobu života na strane druhej, sa dá jedine prostredníctvom pan-európskej kooperácie, založenej na našom zmysle pre solidaritu a prirodzenú zodpovednosť.

Musíme nájsť rovnováhu medzi ľudským právami a slobodou na jednej strane a ľudskou zodpovednosťou za ostatné bytosti a celú planétu Zem na strane druhej, medzi individualizmom a kolektivizmom, medzi sebauspokojovaním a rešpektovaním prírody...

Úlohy, o ktorých hovoríme, sú pravdepodobne najdôležitejšími úlohami našej doby...“

Bolo to skvelé a málokto s tým mohol úprimne nesúhlasiť. A predsa. Na stretnutie, kde sa malo o tejto časti Memoranda diskutovať, nás prišlo len pár. Podobne dopadol aj pokus vytvoriť v celej strednej a východnej Európe funkčnú sieť organizácií pre trvalo udržateľný život, po vzore STUŽ-ky, ktorú stihol etablovať v Československu. Josef sa v rámci európskeho ochranárskeho hnutia ocitol tak trochu v pozícii  generála bez vojska, aj keď pri jeho húževnatosti a zdravej tvrdohlavosti sa dá predpokladať, že keby mu bolo bývalo dopriateho viac času, bol by si poradil aj touto výzvou.

Obávam sa, že to pre neho bola, po zániku Federálneho výboru pre životné prostredie a rozpade Československa, ďalšia rana. Viac ako Európa ho vtedy pochopila ochranárska Amerika. Manželia Meadowsovci, Amory Lovins, Hasel Henderson, Susan Murcott a ďalší.

Ale prišlo aj zadosťučinenie, ktorého sa Vavroušek, žiaľ, už nedožil. Keď v roku 1995 vyšiel historicky prvý odpočet stavu európskeho životného prostredia, v jeho úvode sa písalo, že duchovným otcom celého procesu, nazvaného  Životné prostredie pre Európu, bol  práve on. Spomenutá správa má výstižný podtitul – Dobříš assessment – Dobříšske hodnotenie (Stanners and Bourdeau, eds.,1995).

Josefovu  „hodnotovú iniciatívu“ sme začali spolu s Jirkom Dlouhým oživovať až v procese príprav ďalšej pamätnej pan-európskej konferencie, ktorá sa konala v dánskom Aarhuse v júni r. 1998. V samotnom Aarhuse bola táto iniciatíva úspešná a valné zhromaždenie Európskeho EcoFora tu odsúhlasilo vznik tematickej skupiny Hodnoty pre trvalo udržateľnú budúcnosť, ale to by bolo na dlhšie rozprávanie. Z jej aktivít spomeniem aspoň významný podiel na zorganizovaní bratislavského strategického mimovládneho stretnutia pred V. konferenciou v Kyjeve, z ktorej vzišla Bratislavská deklarácia. Výzva k hľadaniu a presadzovaniu  hodnôt kompatibilných s predstavou udržateľného spôsobu života predstavovala jej dôležitú súčasť a premietla sa aj do dokumentov Ekofóra z Kyjeva i Belehradu.

Záver: dvadsiate výročie Dobříše ako výzva

Dvadsať rokov od Dobříše predstavuje viacnásobnú výzvu. V prvom rade nás toto výročie pobáda k bilancovaniu plusov a mínusov uplynulých dvoch dekád. A tiež k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, či sa v súčasnom Českej a Slovenskej republike nachádzajú ľudia, ktorí by mali odvahu a schopnosti s podobnou revolučnou iniciatívou prísť a vdýchnuť jej život.

Ale najmä, stavia nás pred naliehavú otázku: ako ďalej v našich dvoch krajinách, v našom stredoeurópskom regióne, ale i v širšom medzinárodnom kontexte, aby sa predsavzatia prijaté v roku 1991 na dobříšskej konferencii a ideály jej iniciátora stávali stále viac a viac realitou?

Literatúra

HUBA, M., NOVÁČEK, P., RŮŽIČKA, T.,  RYNDA, I.,  ŠIMICE, R. eds. Josef Vavroušek: Na ceste k trvalé udržitelnosti. Nadace partnerství, Brno, 2005

MŽP ČR. Proces „Životní prostředí pro Europu“: úspěchy a výzvy. MŽP ČR, Praha, 2009.

STANNERS, D., BOURDEAU, P. Europe´s Environment. The Dobříš Assessment. EEA, Copenhagen, 1995.

 

Autor: Mikuláš Huba, zastupca riaditela Geografického ústavu SAV a predseda STUŽ/SR.